Za všetko môže Chagall… To si tak človek vyjde do Chagallovej vily v Nice, plný dojmov pri odchode poobzerá veci v obchode múzea, vezme mimovoľne do rúk aj pár fialkových suvenírov a keď mu ešte večer celé auto vonia po fialkách, tak je mu jasné, žo toto musí preskúmať bližšie.
Takže celý večer som strávila googlením (našťastie úchylka automaticky si pri vonných produktoch pozrieť aj výrobcu, aby som skontrolovala, či ich už máme uvedených v databáze zafungovala aj tentokrát) a druhý deň zamierila do hôr.
A teda stálo to za to. Gorges du Loup (Vlčia roklina) je neuveriteľne krásna, rozorvaná horská roklina, stúpajúca stále hlbšie do hôr. Najvrchnejšia časť s kaňonmi a vodopádmi je chráneným parkom, ale vzhľadom na to, že som mala pred sebou iné ciele, tam som sa nezastavila. V každom prípade už cesta tam stála za to. Kľukatenie sa po horských dvojsmerkách šírky bežnej jednosmerky, s desiatky metrov hlbokou stržou na jednej strane a skalnou stenou chránenou sieťou pred padaním skál na druhej strane je rozhodne zážitok sám o sebe.
Prvý z mojich cieľov bol pokus nájsť firmu Jehanne Rigaud, ktorá síce podľa mojich najlepších vedomostí a znalostí už minimálne dekádu, ak nie viac neexistuje, ale keďže bola uvedená ako výrobca vône, ktorú som držala v rukách u Chagalla, mala som silnú potrebu si to overiť. Podarilo sa mi vysherlockovať dve možné miesta. Na prvom som už našla len uličku s rodinnými domami, ale na druhej veľký parfémový priemyselný park V. Mane.
Tam som si príliš netrúfala sa dobíjať cez vrátnicu, navrch to fakt nevyzeralo, že by tam bolo čokoľvek určené pre verejnosť, tak som len chvíľu postála na parkovisku, kochala sa představou, čo všetko sa asi plní práve v tomto momente (koncern V. Mane vyrába vône pre Armani – vrátane Private Collection, Trussardi, Ferragamo, Jo Malone, Jean-Louis Scherrer, Viktor & Rolf, Nuxe…), a potom vyrazila ďalej.
Cez rozkošne malilinkú dedinku Le Pont du Loup, nazvanej podľa neuveriteľného mosta cez roklinu, dnes už čiastočne v ruinách (most, nie dedinka), v ktorej sídli historická fabrika slávnej Confiserie et Chocolaterie Florian (no, áno…na ceste späť som sa tu samozrejme zastavila, prezrela si výrobňu a zásobila sa:) )….som už zamierila do svojho hlavného cieľa.
Neviem, čím sa obyvatelia živili predtým, než do Grasse prišiel parfumérsky priemysel, podľa výberu výrobkov z kozieho mlieka a polohy na skalnatom kopci tipujem, že asi chovom kôz, ale príchodom parfumérstva zacítili svoju šancu (čo teda musel byť výkon, cítiť ešte niečo cez všetky tie kozy!!!) a začali pestovať fialky. Fialková esencia patrila k najdrahším na svete, ešte v predvojnovom období stála 10.000 dolárov za kilo, tak drahá, že bola nahrádzaná kosatcovým koreňom, prípadne rôznymi receptúrami iných ingrediencií, ktoré v konečnom dôsledku vôňu napodobňovali. Preto fialkové vône až do vynálezu iononu, ktorý vo vôňach nahrádza fialku dodnes, patrili k najluxusnejším.
Po tomto vynáleze význam Tourettes samozrejme klesol, ale pri fialkách už ostali. Sami priznávajú, že do parfémov tiež dávajú ionone, čo sa parfumérskeho priemyslu týka, tak tam dodávajú esenciu z fialkových listov, ale stále sa dá kúpiť kozmetika s pravými fialkami a keďže do potravinárstva sa stále používajú naozajstné fialky, dá sa kúpiť množstvo fantastických fialkových dobrôt – od cukríkov, lízatiek, bonbónov, calissons (druh francúzskych cukroviniek), sirupov, džemov až po čaje.
V marci prebieha v mestečku fialkový festival a ja rozhodne dúfam, že sa mi raz podarí naň zavítať.
Tak som tam nechala malý majetok za všetky možné fialkové záležitosti (už len pre tie lízatká sa tam budem musieť vypraviť znova – deti mi pre ne idú aj ruky odtrhnúť), ovoňala toľko parfémov, koľko som dokázala – čo nebolo jednoduché, porovnávať fialkové soliflory navzájom, a vybrala sa nazad, aby som aspoň tie najužšie cestičky domov stihla ešte za svetla.
Rôzne fialkové vône
Z množstva fialkových vôní v od všetkých možných značiek, koncentrácií, veľkostí a tvarov flakónov, som nakoniec vybrala tieto tri:
Le Blanc – Violette – veľmi pekná, aj keď trošku umelo pôsobiaca, čo je možno spôsobené spojením s jazmínom.
Le Jardin d’Elen – Un Air de Violette – skutočne veľmi verná fialka.
No a úplným víťazom sa stala vôňa, ktorá ma tam vlastne priviedla. Fialka „La Tourettane“ od značky Jehanne Rigaud, resp. Honoré Payan, čo mi miestni potvrdili, že Honoré Payan naozaj asi pred dvanástimi rokmi firmu kúpil, ale pôvodné vône vydáva (aj) pod pôvodným názvom. Ja som kúpila Eau de Parfum a Solid a obidve majú uvedené oboch výrobcov.
Veľmi zaujímavé je, ako veľký rozdiel je v týchto dvoch formách tej istej vône.
Jehanne Rigaud/Honoré Payan: La Tourettane (solid) – Fialkové vône väčšinou poznám jako púdrovo-fialkové, bonbónovo-fialkové, ovocne-fialkové, kvetinovo-fialkové, zeleno-fialkové, resp. lesno-fialkové, kde je fialka vytrhnutá celá aj s kusom hliny a časťou miestneho urbára. Táto je iná. Je to…krémová fialka. Ten najjemnejší krém intenzívne ovoňaný fialkovou vôňou, člověk má takmer chuť si obliznúť ruku, prípadne sa mlsne vrhnúť rovno na celý solid. Pritom nie je nijako presladená. Je to príjemné, vyslovene pekné, nekomplikované a přitom elegantné. Ide v podstate o soliflor, takže sa veľmi nevyvíja, ale zas drží niekoľko hodín, čo je na tento typ vône veľmi slušný výkon.
Jehanne Rigaud/Honoré Payan: La Tourettane (EdP) – začína nie úplne vábnym alkoholovo-fialkovým úvodom, veľmi podobný mám aj na začiatku La Violette od Annick Goutal. Potom sa na pokožke o niečo nie veľmi úspešne pokúša, na čo to zabalí a vyvanie. A keď som ostala sklamaná, že tak takto som si to nepredstavovala, tak asi o pol hodinu som ju zacítila znova. Predviedla ukážkové parfémové vzmŕtvachvstanie, tentoraz už taká, ako má byť, teda krémová fialka, prakticky rovnaká, ako v solide. A tiež celkom dobre drží, len asi o polhodinu kratšie, ako ten solid.
(pôvodne publikované www.parfumanie.cz)