Pôvodne sa to malo týkať čisto a sucho a výhradne len bulharských parfémoch, ktorým som chcela začať sériu článkov o parfumérstve v oblastiach bývalého východného bloku (áno, toto MÁ byť teaser), ale tak nejako sa mi to zvrhlo. Človek strávi pár dní na Balkáne a hneď prepadne takýmto móresom.
Vybrali sme s na dovolenku do Bulharska, autom. Áno, je to strelené. Áno, nemá to veľký zmysel. Áno, je to náročné. Ale v rodine, kde obaja rodičia trpia väčšou, alebo menšou fóbiou z lietania a kde jedna polovička páru (ja, ale nechcela som to hneď takto prezradiť) šalie, ak sa nemôže dostať z rezortu pozrieť sa aj na niečo iné, je to pomerne praktická alternatíva. (Ok, nie, nie je. Praktické by bolo byť tam za dve hodiny lietadlom a prenajať si auto na mieste a nie sa tam kodrcať dva dni, ale takto si to zdôvodňujeme).
Bulharsko má pekné a pomerne udržiavané cesty, vkusne dekorované dopravnými značkami. Tie majú dokonca aj pomerne dosť veľkú logiku a navyše smerovky sú vo väčšine prípadov okrem cyriliky aj v latinke, čo je pre turistov mimoriadne príhodné, pretože aj pri znalosti písma preštudovať uprostred diaľnice niečo jako Панагюрище vyžaduje zastaviť, vyhrabať z kabelky okuliare a chvíľu trápiť už aj tak z cesty dosť roztrasený mozog.
Jediné, čo tomu chýba je, že o funkcii tých značiek pravdepodobne zabudli informovať miestnych vodičov, ktorí ich evidentne považujú za niečo ako dečku na komode – proste tam patrí, ale všíma si ju príliš netreba. To ale nie je len vec Bulharska, tak je to už cestou v Srbsku – znalcovi to napovie, že je na Balkáne skôr ako GPS (za znalca sa považujem od momentu, keď sme sa raz na chorvátskom ostrove Vir dostali do úzkej jednosmerky, kde bolo uprostred cesty v protismere zastavené auto, ktoré kompletne blokovalo cestu, jeho šofér stál pri ňom, opretý o dvere a debatoval so susedom. Keď zbadal našu ŠPZtku a naše dosť prekvapené tváre intenzívne sa snažiace sformulovať niečo zdvorilé na tému „E?!?“ tak smerom k nám prehlásil – „tu nie Európa, tu Balkán!“ a pokračoval v debate so susedom bez toho, aby nám venoval akúkoľvek dodatočnú pozornosť. Tak už teda viem. A znalec je ten, čo vie, nie?). Z toho dôvodu je cesta ozvláštnená množstvom nehôd a zbytkov nehôd rôzneho charakteru, čo má edukatívny prínos na tému „prečo je treba dodržovať pravidlá“, najmä na ceste späť, keď sú deti v revolučnom štádiu „prečo nás vlastne nútite dodržiavať pravidlá, keď tu evidentne nedodržuje nikto nijaké a aj tak to tu nejako funguje?“
Ďalšia vec, ktorá ma zaujala čiastočne už v Srbsku a neskôr v Bulharsku už bola viac menej prevažujúcou – hlavne vo vidieckych oblastiach – bolo množstvo neomietnutých domov. Boli to pomerne veľké domy, na ktorých sa mi nezdalo, že by sa nejako extra šetrilo a mnohé ani nevyzerali úplne novopostavené, tak by ma fakt zaujímalo, čo je príčinou (pre prípad – malý, ale čo keby predsa – že by to tu čítal niekto miestny – ak je to vec štýlu, tak akože ľudia, ako nechcem vám do toho kecať, je to vec vkusu, ale ono to nevyzerá ako Cambridge, fakt nie!).
V každom prípade pobrežie je už úplne štandardné, turistické strediská na európskej úrovni, jediné, čo vás upozorní na to, kde práve ste je, že v animačnom pláne hotela je raz v týždni namiesto „gréckeho“, „talianskeho“….večera večer bulharský. Snáď jediné, čo bol trochu oriešok, bolo zháňanie turistického sprievodcu (myslím knižku), čo zvyknem robiť až na mieste, lebo vždy všade ich bývajú plné turistické obchody za pár šupov. Tu to bol problém a keď som ich konečne našla, na výber bol len jeden malý a tak úbohý, že by som ho dokázala napísať na kolene len pozerajúc sa na mapu sama, alebo naopak ďalší pomerne predražený, zato – z môjho hľadiska úplne zbytočne – s priloženým DVDčkom. So škrípajúcimi zubami som teda kúpila ten druhý a veru neprehlúpila. To DVDčko malo zázračný účinok. Ešte nikdy sa mi nepodarilo na dovolenke udržať v mladšej polovici výpravy takú disciplínu ako vetou „ak neprestaneš, pôjdeš rovno na izbu a tam budeš povinne pozerať DVD o bulharských pamätihodnostiach!“ Vážne uvažujem, že ho výhražne vystavím aj doma na nejaké dobre viditeľné miesto.
Cestou domov sme mali naplánovaný výlet do Údolia ruží. Dlho som sa rozhodovala medzi Karlovom – ktoré je predsa len významnejším strediskom výroby – a Kazanlakom, nakoniec vyhral Kazanlak, pretože je to miesto historické a navrch sa tam dá vidieť aj niečo z Tráckej histórie a keďže slečna trvala na tom, že chce vidieť nejaké historické pamiatky, tak bolo rozhodnuté.
V staroveku oblasť Bulharska obývali Tráci a ostali im nádherne zachované, jedinečné vykopávky celého mesta. Tak ich samozrejme starostlivo reštaurovali a chránia si ich ako oko v hlave. Žartujem, samozrejme. Tak ich zaliali priehradou, ehm. Aj som trochu filozofovala nad tým, čo je lepšie, či zaliať Trácke mesto priehradou, alebo rozkopať Keltské mesto na garáže (že, Bratislava, mesto moje rodné, milované …), ale tak nejako som k ničomu neprišla, tak som hľadala, čo sa ešte vidieť dá. Ukázalo sa, že v Kazanlaku sa zachovala hrobka, ktorá sa dá vidieť, resp. pôvodná hrobka sa dá vidieť zvonku a keďže interiéru škodilo, keď tam chodili turisti, hneď vedľa je postavená kópia interiéru, ktorá sa dá vidieť. Takže hurá na to.
Cestou do Kazanlaku som horlivo hľadala, kde už začnú tie šírošíre ružové polia, nuž ale, nevideli sme žiadne. Asi sú hlbšie v horách. Alebo aj nie. Po tom, ako sme pár dní predtým navštívili rezerváciu, ktorá mala byť známa chránenými leknami a miesto to bolo síce pekné, akurát mu chýbali akékoľvek lekná (snažila som sa optimisticky tvrdiť, že možno jednoducho nie je sezóna, keď kvitnú, načo ma deti lakonicky upozornili, že ak som si to doteraz nevšimla, tak lekná aj keď nekvitnú majú aspoň listy…), neviem posúdiť. Ale ten Kazanlak tam bol.
Takže hurá na to. Džentlmenov, ktorým boli obom tak ruže ako aj starí Tráci rovnako úplne a hlboko ukradnutí a navyše toho menšieho rozbolelo bruško, sme nechali v parku a šli sme. Najprv som chcela vybaviť Trácku hrobku, nech mám potom už kľud na ruže, tak sme si k nej vyšľapali, s malým srdcom, lebo sme už nemali žiadne Leva, dúfajúc, že sa bude dať zaplatiť kartou, prípadne Eurami. Nedalo. Kartou rozhodne nie a na Eurá, ktorými som tak nejako sa snažila naznačiť, že kurz nebudem riešiť mi pani hrdo, angličtinou jej vlastnou, oznámila: „V Buľgárii ONĽY Leva!“ Tak som zobrala smiechom sa zvíjajúcu pubertiačku, zavelila na ústup a išli sme to skúsiť aspoň do múzea ruží. Tam som sa pokúsila o to isté, ale postarší gentleman pri pokladni mi dal jednoznačne najavo, že ani anglicky, ani nemecky, ani taliansky, že ak s ním chcem inak, ako bulharsky, môžem skúsiť ruštinu. Tak som teda oprášila desaťročiami prachom zaviate mozgové závity s ruštinou, snažila sa poskladať vetu, pričom mi daný pán (veľmi dobre vediac, čo sa chcem opýtať), intenzívne a dobrosrdečne pomáhal verbalizovať otázku len na to, aby mi mohlo nakoniec víťazoslávne odpovedať „Ňet!!!“ Ale aspoň mi poradil, kde sa tie Leva v blízkosti dajú vymeniť. Pubišku som sa rozhodla nechať tam, pretože už bola v stave, že sa kvôli smiechu mala problém nadýchnuť a išla vymeniť sama. Do štvrť minúty bola za mnou, pevne rozhodnutá si nič podobné nenechať ujsť. Na jej obrovské sklamanie ale výmena peňazí prebehla štandardne a tak sme sa mohli vrátiť do múzea. Tam boli predovšetkým očakávateľné exponáty, flakóniky, destilačné prístroje, staré účtovné knihy, fotky starých obchodníkov s ružovým attarom. Mladú dámu naviac zaujali destilačné kolóny a z nejakých nepochopiteľných dôvodov starý účtovnícky stôl. Fotiť sa dalo iba za poplatok, ktorý bol síce symbolický, ale v celom tom procese som naň zabudla a po predchádzajúcich skúsenostiach som ho už odmietala ísť riešiť, takže sme sa rozhodli veci si radšej dobre popozerať. Odfotili sme s aspoň v rozáriu v parku vedľa múzea.
Peňazí som vymenila dosť na to, aby sme sa mohli vrátiť aj k Tráckej hrobke, ale kdeže moje dospievajúce dieťa rezolútne prehlásilo, že nič také nebude, lebo to by bolo to isté ako priznať porážku, mladého pána bolenie bruška neprešlo ani prechádzkou v parku, zásoby ružových suvenírov som si predvídavo spravila už pred výletom s tým, že tam len dokúpim čistý ružový olej, ak sa zadarí (a že z ruží sa teda vyrába snáď úplne všetko, okrem parfémov a kozmetiky, aj ružový lekvár, ružový sirup, ružový extrakt, ružový čaj, likér, cukríky, loukhum…..akurát med som nikde nenašla, čo je zvláštne, lebo medu Bulhari vyrábajú veľa a veľmi rozličného, z čoho som usúdila, že buď včely na ruže nejdú, alebo že im ich pozbierajú skôr, ako by na ne stihli ísť), a ja som celého Kazanlaku už tiež mala plné zuby, tak som si za zvyšné Leva ešte kúpila v múzeu knihu o ružiach a vypadli sme.
Konečne teda aj niečo o ružiach
Už za Tráckych čias sa v údolí pestovali ruže. V období kráľa Amadocusa (389-35ž pr.n.l.) bola dokonca zobrazovaná na minciach. Vie sa, že Tráci pestovali až 12 druhov ruží a v starovekom svete sa považovali za najvoňavejšie.
Po nástupe kresťanstva ako štátneho náboženstva v Rímskej ríši (ktorej súčasťou sa medzitým Tráci stali) postupne pestovanie ruží upadlo, až nakoniec vymizlo – keďže rôzne pohanské rituály boli pochopiteľne spájané aj s ružami, ruže si to odniesli s nimi. Ale počas stredoveku, obľuba ruží znova začala rásť, najmä vo Francúzsku, kde ju pridelili ako jeden zo symbolov Panne Márii. Spolu s križiackymi výpravami sa do Európy dostala damašská ruža, ktorej sa najlepšie darilo práve v dnešnom Údolí ruží a tradícia ich pestovania sa tu obnovila. Ruža sa tu zbiera od polovice mája do konca júna. Približne uprostred obdobia zberu tu prebieha od roku 1903 začiatkom júna „Festival ruží“. V Bulharsku sa dodnes pestuje predovšetkým ruža damašská, názov „rose Otto“, prípadne „ruža Otto“, nie je názov odrody ruže, ale ružový olej z nej získavaný. Názov je odvodený od slova Attar. Začal sa v Bulharsku vyrábať v roku 1680, keď bola z Ottomanskej ríše dovezená technológia. Okrem ružového oleja je dôležitým produktom ružová voda, ktorá sa tiež začala vyrábať po vynáleze destilácie. Prvé výrobne boli stavané v blízkosti vodných tokov, kvôli dostupnosti vody. Ružový attar, aj ružová voda bola vyvážaná do celej Európy, dnes už do celého sveta.
Parfémy
Kedy sa začali okrem týchto základných ingrediencií vyrábať v Bulharsku aj samotné parfémy a kozmetika, som sa zatiaľ nedozvedela. Pravdepodobne tak nejako postupne. (Áno, táto veta má mimoriadne hlbokú informačnú hodnotu, som si toho vedomá 😀 .)
V obchodoch (a neskorším pátraním na nete) sme postupne narazili na tieto súčasné značky parfémov: Vital Cosmetics, Fine perfumery, Aroma Essence, Rosa Invest Kapital, Lema, Refan (tu je zaujímavé, že kým u nás je značka Refan synonymom pre fejkové akožeparfémy, v Bulharsku predávajú normálnu, originálnu vlastnú kozmetiku a parfémy založené na ružiach), Melitis, Nature of Agiva, Bulgarska Rosa– Karlovo, Biofresh, Alba Grups Ltd., Damascena Ltd., Bulfresh, Priz. Pravdepodobne ich bude aj viac, postupne ich budem pridávať do databázy.
Čo sa dalo, som vyskúšala, alebo kúpila vzorku. Problém je, že väčšinou:
– Nie sú k dispozícii testery
– Ak sú k dispozícii testery, tak sú buď prázdne, alebo pokazené.
– Ak aj sú k dispozícii testery, ktoré nie sú ani prázdne, ani pokazené, rozhodne nie sú papieriky (v skutočnosti sme narazili na skúšacie papieriky v jednej jedinej parfumérii v Nesebare, ktoré spočívali v na malinké štvorčeky nastrihanej kartónovej krabičke z nejakej kozmetiky, alebo parfému).
Takže tu sú postrehy o tých vôňach, ktoré sa nám skúsiť podarilo:
Aroma Essence:
Sense of Nature – Rose (červená) – veľmi príjemná ruža, taká „easy“ ako kytica čajových ruží aj s lístkami a zeleňou, ale nie ťažká, olejnatá, ani vtieravá. Neskôr sa pridá veľmi jemná a nevtieravá takmer nesladká troška vanilky z pižmom, ktorá tomu celému dodá trošku nežný nádych.
Sense of Nature – Rose (biela) – biela ruža s ľahkými zelenými tónmi, s ľahunko ovocným nádychom, v podstate niečo na tému „White Rose“ od Floris
Sense of Nature – Rose (ružová) – čistá jemná záhradná ružička, ako živá
Musk – jemne sladká púdrová vôňa s ružovým akcentom, niečím veľmi povedomá
Roza – čistá bulharská trošku olejová ruža, v decentnom riedení
White Rose – jemná vôňa bielej ruže
Rose Man – nejaké byliny, pomerne typická, klasická pánska vôňa, trošku oldschool, jemný závan ruže v pozadí
Pleasure Rose – prírodná ruža s niečím sladším, podozrievam pivóniu
Mademoiselle Rose – zo začiatku skutočne nič moc. Slabé mizerné, nejasné, lacno pôsobiace. Neskôr sa usadí do celkom únosnej, nie príliš sladkej, ľahkej ružovej vône s trochu púdrovo-krémovým základom. Drží sa skôr pri tele. Nie je ktovieaká, ale zas ani žiadna katastrofa, tobôž za tú cenu (v prepočte asi 2,5€ za 12ml) V skutočnosti asi naozaj najvhodnejšia pre mladú slečnu (naozaj veľmi, veľmi mladú slečnu 😀 ), milý flakónik za pár fukov a vôňa skôr kozmetická, než parfémová…takže slečna bude cítiť skôr ako čerstvo vypucovaná a nakrémovaná ružovou kozmetikou.
Biofresh:
Rose of Bulgaria Lady’s – veľmi verná čajová ruža s troškou zelene na začiatku, dosť pripomína Tea Rose od Perfumer’s Workshop.
Rose of Bulgaria Kids – jemnučká, ľahučká, optimistická vôňa ovocnej ruže, bez alkoholu v gélovej konzistencii. Výborná výdrž.
Priz:
Rose Perfume Essence – slabunká vôňa jemných ruží so zeleňou a troškou pižma. Neobťažujúca, ale skutočne veľmi slabučká.
Nature of Agiva:
Roses – najprv divná, alkohol s ružovým olejom, potom keď sa usadí, dosť ťažká, olejnatá, na teple až trochu nepríjemná, neskôr sa rozloží na príjemnú, trochu voskovitú ťažšiu ružu, nie nepodobnú Lyricu EdP (niežeby som teda chcela porovnávať kvalitu, skôr celkové vyznenie a atmosféru vône, aj keď aj tá kvalita je tu únosná, tobôž za tú cenu). Vydrží dlho, pričom skôr odchádza voskovosť, než ružová aróma, čo je rozhodne príjemné. Asi by som ju nenosila, ale ako ťažší ružový soliflor únosná. Trochu nudná, ale napríklad na vrstvenie podľa mňa ideálny materiál.
Bulgarska Rosa Karlovo:
Lady’s Joy Melody – najprv neurčitý rozbeh, z ktorého sa skutočne vylúpne niečo ako ťažšia olejovitá ruža. Bohužiaľ sa k nej pripletie nejaké exotické zvieratko (nie, nie som znalec bulharskej fauny) a vytrvalo odmieta odísť a to aj aj napriek tomu, že niekto nabral odvahu a snaží sa ho zahnať hádzaním kociek loukhumu. Ruža s pomocou cukrovinkovej spúšte neskôr prerazí aj cez jeho odér, ale výsledok je aj tak pomerne nevalný. Je možné, že obdivovatelia orientálnych vôní by to celé videli inak, ale môj štýl to teda nie je. Definitívne nie.
Rosa Invest Kapital:
Perfume from Bulgaria – veľmi jasná a výrazná vôňa ružového oleja. Neskutočná výdrž, prežila aj sprchu a plávanie v mori.
(pôvodne publikované 14. septembra 2016 na www.parfumanie.cz)